Český literárny vedec, kritik a editor Milan Blahynka (narodený 1933 v Ružomberku) sa sústavne zaoberá tvorbou viacerých českých básnikov i prozaikov, ktorým venuje dlhotrvajúcu a hlbšiu mieru pozornosti. Bol o. i. editorom súborného diela V. Nezvala, vo veľkej miere sa venoval aj dielam V. Vančuru, J. Kainara, M. Floriana i básnickej generácii tzv. pětatřicátníků, t. j. K. Sýsovi, J. Pelcovi, P. Skarlantovi, J. Čejkovi, P. Cincibuchovi, J. Peterkovi, M. Černíkovi a J. Šimonovi. Sústavnú mieru pozornosti však venoval aj tvorbe básnika, dramatika a najmä prozaika Milana Kunderu. Dokladá to svojou knihou, súborom esejí Sedm kapitol o díle Milana Kundery, Nakladatelství Kmen, spol. s r.o., Křenovice 2019. Sústredil do nej svoje obsiahle state, postupne vydávané v českých, ale aj slovenských literárnych časopisoch v období rokov 1956 až 2016, čiže v rozpätí 60-tich rokov. Od prvej kapitoly po poslednú sa snažil zamerať výlučne na estetické a poetologické postupy pri snahe pochopiť tvorivú autorskú´stratégiu M. Kunderu v súvislosti so svetovým ohlasom jeho najmä prozaického a esejistického diela.

V prvých dvoch kapitolách sa zameral na Kunderove básnické zbierky Člověk zahrada širá, Poslední máj a Monology. Všíma si širšie súvislosti a ohlasy, ktoré súviseli s prijatím týchto zbierok, ktoré okrem iného znamenali aj nástup nového typu poézie, vymykajúceho sa akýmkoľvek ideologickým sterotypom tohto obdobia. Blahynka sústreďuje pozornosť na pojem či fenomén zahrada, ktorý má hlbší zmysel nielen v spomenutej prvej zbierke, ale v celej Kunderovej tvorbe, pretože záhradu treba neustále kultivovať, starať sa o ňu a zároveň v nej hľadať a nachádzať útechu. Poukazuje v citácii – „neboť duše má, / slyš, / je spletena / jen ze stuh těchto kopců a zahrad“ (s. 15) na symbiotické spojenie človeka s prírodou, v tomto prípade kultivovanou, záhradnou. V zbierke Poslední máj rozlišuje tri pramene citácií a parafráz, ktoré súvisia s ďalšími zaujímavými konotáciami – ide o Fučíkovu známu Reportáž psanou na oprátce, Máchov Máj a ľudové piesne. V súvislosti s osudom J. Fučíka Kundera spomína aj jeho väzniteľa, komisára Böhma, ktorému patrí „poslední máj“, teda nie Fučíkovi…

O zbierke Monology, v ktorej prevažujú sugestívne erotické tóny, plné krízových pocitov, píše v druhej kapitole, kde sa zaoberá skôr situáciou, v akej nastal rozpor v prijímaní tejto knihy – „strhali“ ju kritici O. Sus a J. Cetl. M. Blahynka zaujal obranné stanovisko k tejto neuveriteľne úspešnej básnickej knihe; tak ju prijala široká čitateľská verejnosť, veď jej štvrté vydanie z roku 1969 vyšlo v náklade 66 tisíc kusov!

Ohlas Kunderovej poézie v Čechách by sme mohli do istej miery porovnať s ohlasom na prvé básnické zbierky M. Rúfusa a M. Válka na Slovensku, hoci nie s ohľadom na výšku vydaných výtlačkov.

Určitým prekvapením v literárnom vývoji M. Kunderu boli jeho ďalšie knihy, v ktorých prešiel z jazyka a tém poézie do oblasti literárnej vedy, drámy a najmä prózy. Veľkú pozornosť si získal cyklus jeho poviedok, vydaných postupne v troch zošitoch pod názvom Směšné lásky. Od tohto kroku sa natrvalo etabloval na poli prózy. V Směšných láskách využíva ako účinné kompozičné prvky žart a hru, hravosť či mystifikáciu. Zároveň však podľa Blahynku preukazuje aj svoju výnimočnú intelektuálnu schopnosť začleniť do roviny rozprávača skúsenosti z dôkladného poznania renesančnej, osvietenskej a intelektuálne orientovanej svetovej literatúry (s. 53). Tiež však poukazuje na Kunderovu spätosť s odkazom V. Vančuru, o tvorbe ktorého napísal podnetnú knihu Umění románu. Aj u tohto autora našiel oporu pri koncipovaní svojich smiešných lások ako „melancholických anekdot“ (s. 55). Zašiel však podľa Blahynku ešte ďalej: „Kunderovi lehkovážníci, holkaři a žertéři mystifikátoři, kteří po celý život pochodují ‚pod praporem věčné honby za ženami‘, za láskou, za ‚zlatým jablkem věčné touhy‘, jsou vesměs kultivovanější, rafinovanější, melancholičtější, méně robustní ve svém vyznačství a uživačství života než postavy Vančurovy.“ (s. 56).

Blahynka spomína aj dôkladnosť, s akou sa Kundera venoval heglovskej dialektike, ktorá sa triadicky prejavila jednak v kompozícii cyklu Směšné lásky, ale najmä v jeho prvom románe Žert z roku 1967. Tomuto románu venoval M. Blahynka pozornosť z hľadiska tzv. kompozičnej matematiky, vysvetľujúc pravidelnosť v striedaní rozprávačov jednotlivých kapitol a podkapitol. Hlavnej postave, matematikovi (!) Ludvíkovi Jahnovi, udeľuje rozprávačskú úlohu v prvej, tretej a piatej kapitole, teda nepárnych z celkových 7 kapitol románu, párne kapitoly rozprávajú traja ďalší rozprávači – druhú redaktorka Helena Zemánková, ktorá sa mala stať obeťou jeho žartu, štvrtú bývalý Ludvíkov priateľ Jaroslav a šiestu priateľ a odporca zároveň Ludvík Kostka.

Je to, samozrejme, do určitej miery zjednodušený pohľad na kompozičnú stratégiu prozaika; Blahynka rozpracúva ešte ďalšie motívy a podmotívy, pohybujúc sa v štyroch rozprávačských rovinách a dvoch časových rovinách, kde možno nájsť i osobné „vstupy“ či reflexie samotného autora.

Svoju úlohu v románe zohrávajú aj iné súvislosti – miestom deja je poväčšinou moravské mestečko v dňoch veľkej slávnosti – jazde kráľov. Aj v tomto zvyku, ako aj v iných súvislostiach hľadá matematik Ludvík (sám autor?) hlbší zmysel, až metafyzicky vyznievajúci, chce akoby luštit, hádať zmysel svojho života. Blahynka aj tu nachádza „…rytmus dialektické triády, kterou najdeme v románe v kdečem: ve vývoji postav, v stupňovaní konfliktu, v událostech.“ (s. 79).

Celkovo hodnotí Kunderov prvý román nasledovne: „Žert je dokonale sestavený a jemný stroj, kde má vše své místo, vše přesně zapadá, se vším se počítá. Až se děsím této dokonalosti, snad bych ji ani neměl vyhmatávat v příběhu vyprávěném tak poutavě, že tento přísný řád není při běžné četbě zjevný, přitom však zjednává dílu přesvědčivost a půvab.“ (ss. 79–80).

V ďalšej kapitole sa M. Blahynka venuje románu Nesmrtelnost, ktorý Kundera napísal po česky, následne bol preložený do francúzštiny. Sám autor v doslove uvádza, že práve tento román by si zaslúžil názov Neuvěřitelná lehkost bytí, podľa neho sa s týmto názvom unáhlil pri svojom zrejme najznámejšom románe. Tiež vysvetľuje, že v kompozícii Nesmrtelnosti bral do úvahy aj kompozičné postupy, uplatňované pri koncipovaní diel vážnej hudby.

M. Blahynka si však všíma podrobne najmä číselnú symboliku, uplatnenú v kompozícii, ešte dôkladnejšie ako v predchádzajúcej kapitole o románe Žert. V Nesmrtelnosti zasa dominuje pre M. Kunderu magická číslovka sedem, román má sedem dielov, rozdelených na kapitoly a podkapitoly, v ktorých okrem sedmičky má svoju úlohu aj číslo tri. Možno s M. Blahynkom konštatovať, že sa v tomto románe Kundera naplno pobavil svojou posadnutosťou matematikou.

Za ďalší v istom zmysle magický prvok možno považovať hru s priezviskami postáv v ňom stvárnených, pravda, okrem spomenutých spisovateľov, ako boli napr. Goethe a Hemingway, ktorí vedú spolu rozhovor o nesmrteľnosti, čiže Kundera využíva mieru magickosti aj pri narábaní s románovým časom. K priezvisku profesora Avenaria pripája v abecednom poradí hneď dve postavy – politika Bernarda Bertranda a jeho syna Bertranda Bertranda, ale tiež spomína herečky B. B. a G. G. – Brigitte Bardott a Gretu Garbo, atď.

Nič v románe nepôsobí podľa M. Blahynku náhodne, všetko do seba zapadá, podobne ako v románe Žert. Tento román sa odohráva vo Francúzsku, niet tu ani zmienky o Česku či Československu, len o Kunderovi samotnom, stretávajúcom sa s profesorom Avenariom.

Je zaujímavé, že M. Blahynka uverejnil túto kapitolu o románe Nesmrtelnost v Slovenských pohľadoch v roku 1997, č. 7, pod názvom Magie jmen, čísel a prvočísel…

V ďalšej kapitole sa zaoberá najmä románom Pomalost, vydanom zatiaľ len vo francúzštine. Je to román dosť nostalgický, smutný až dojímavý, podľa autora nás zachvátila čudná choroba – stratila sa radosť z pomalosti, z dôkladného vychutnávania si voľného času túlaním, objavovaním nových krajov, až ničnerobením, pozeraním pánu Bohu do okien (podľa Kunderu ide v tomto prísloví o čisto českú záležitosť).

Ako jedna z postáv sa na zámku, prerobenom na hotel, objavuje aj český entomológ profesor Čechořipský, objaviteľ pražskej mušky. Kundera tu rozvíja jeho príbehovú líniu ako bývalého disidenta, dáva priestor i spomienke na roky 1967/68 ako o čase, kedy podľa neho prestali platiť viaceré totalitné zákazy, ako napr. cenzúra, cestovanie do kapitalistického zahraničia, postihovanie politicky nepohodlných ľudí a pod., a mohli si vtedy u nás ľudia naplno vychutnať dúšok slobody (podľa názvu románu B. Okudžavu o dekabristoch), hoci to bol naozaj len dúšok…

Výrazné memento Blahynka však vidí najmä v tom, ako prezieravo sa správajú účastníci kongresu entomológov k svojmu českému kolegovi, tak ako sa správali a správajú svetoví politici k takým malým krajinám, ako bolo vtedy Československo, a i dnes nie je situácia iná…

Nebol by to však Kundera, keby do románu nezakomponoval aj ďalšie línie, napr. o jednej ľúbostnej francúzskej novele z 18. storočia od Vivanta Denona (vyšla po česky pod názvom Není zítřku), pretože ľúbostné príbehy popri kongresovom programe tu chcú prežiť aj ďalšie postavy, no väčšinou sa odohrajú a končia na spôsob poviedok v cykle Směšné lásky.

V tejto kapitole svojej knihy briskným spôsobom porovnáva myšlienkové posolstvá a kompozičné postupy týchto jednak hravých, no intelektuálne vysoko náročných umeleckých textov.

Blahynka tu tiež približuje ďalšie Kunderove nerománové knihy, nevydané zatiaľ po česky – Zrazené závěti (1993) a Setkání (2009), kde sa románopisec predstavuje jednak ako znalec, ale i ako obdivovateľ mnohých osobností svetovej kultúry, medzi ktorými prevažujú, pochopiteľne, spisovatelia. Ide údajne o jeho najosobnejšiu knihu, v ktorej zaujíma jednak hodnotiaci aspekt voči svojim obľúbeným svetovým spisovateľom, maliarom, filmovým režisérom, skladateľom či filozofom – s mnohými sa spoznal osobne – ale aj apologický, obranný postoj voči imagologickému písaniu o týchto tvorivých osobnostiach, kedže práve takýto trend má v európskom kultúrnom povedomí zelenú a dotkol sa aj osoby Milana Kunderu, o čom svedčí takmer deväťstostranová kniha Jana Nováka Kundera s podtitulom Český život a doba, ktorá po svojom vydaní vyvolala veľký rozruch a veľa ohlasov za i proti zameraniu tejto knihy…

V siedmej kapitole venuje pozornosť nateraz poslednému po francúzsky napísanému Kunderovmu románu Oslava bezvýznamnosti (po česky i po slovensky vydanému v roku 2020). Najprv koriguje v polemickom duchu názory viacerých zahraničných i českých recenzentov, upozorňujúc na nedôsledné, povrchné čítanie a vnímanie toho románu najmä českými recenzentmi. Snaží sa odpovedať na viacero otázok, súvisiacich s touto prózou a jej názormi na ňu, pretože M. Kundera ich v svojich textoch implicitne i explicitne vyslovuje nemalé množstvo, napríklad prostredníctvom konotácií slov pupík či pupek. Ten nežnejší výraz súvisí so ženskou módou odhaľovať túto časť tela a možnosťami, ako túto takmer výstrednosť pochopiťv širších či hlbších súvislostiach. Vyslovuje myšlienku, že prostredníctvom týchto pojmov mohol Kundera upozorniť na márnosť presvedčenia, že sme sa ako Československo mohli považovať v určitých časoch za pupok sveta – či už za prvej ČSR, kedy sme vraj boli vnímaní ako vzor demokracie a hospodárskej prosperity, alebo v roku 1968 pri pokuse uskutočniť reformu socializmu v úsilí premeniť ho na režim s ľudskou tvárou, ale aj v novembri 1989, kedy sme nežne skončili s totalitou a vládou jednej strany. Dejiny však týmto presvedčeniam nedali za pravdu.

Ten plebejskejší súvis (napchávať si pupok) môžeme spojiť práve s týmto výrazom, symbolizujúcim našu konzumnosť až hedonizmus, ktoré nás už dávnejšie zbezvýznamňujú… Z kompozičného hľadiska upozorňuje M. Blahynka o.i. na skutočnosť, že tu autor využil svoje znalosti z oblasti vážnej hudby, keďže román veľmi zjavne pripomína niečo ako fúgu; kontrapunktickosť a viachlasnosť v románe nepochybne zohrali svoju úlohu.

Istým spôsobom na tieto súvislosti reagoval aj francúzsky recenzent Jérôme Garcin, keď v tomto románe, ako uvádza Blahynka, „dává francouzské řeči zpívat“ (s. 193), s čím nepochybne súvisí aj početnosť aliterácií v prvej a piatej kapitole románu, kde Kundrea potvrdzuje aj svoj nenapodobiteľný zmysel pre hru, hravosť v dômyselne utkanej sieti literárneho textu.

Tiež upozorňuje na 23. kapitolu knihy, umiestnenú presne do stredu, ktorá nenadväzuje ani na predošlú ani na následnú kapitolu. O tejto časti textu M. Blahynka konštatuje: „V ní, položené do samého středu knihy, koncentruje se příšerná vyprázdněnost, bezvýznamnost světa, který je přeplněný, hraje si na statečný život v osamocení obklopeném osamocením a samotu adoruje; La Franck: Lidské bytí není nic než samota.“ (s. 197).

Možno sa práve v tomto románe podarilo M. Kunderovi prelomiť niečo ako siedmu pečať jeho milovaného Vladislava Vančuru, reprezentovanú výrokom: „Jak často bychom chtěli vysloviti nevyslovitelné, jak toužíme vtěsnati v jedinou chvíli to, co nemá času!“

Publikácia M. Blahynku je nielen veľmi cenným literárnovedným obzretím sa za podstatnou časťou tvorby svetového prozaika, ktorý by si bezosporu zaslúžil Nobelovu cenu za literatúru, ale aj odpoveďou do oblasti vyššie spomenutej imagológie, uplatňujúcej pri hodnotení diel a osobností skôr pomíjajúce, sezónne a doktrinárske kritériá, prevažujúce nad estetickými a literárnovednými či literárnokritickými postulátmi.

Psáno pro Romboid č. 2/2021